Chlapec este stale vyzera ako Al Pacino. Sice Al Pacino pokrceny, alkoholicky, unaveny a vraskavy, ale este stale hodny dvoch a viacerych pohladov. Pohybuje sa na letisku v Amsterdame, hovori, ze brani teroristom vykonat ich teroristicke kusky, stretava sa s mladymi zenami, tvari sa, ako by mal pred sebou este stale viac ako za sebou, zabuda sa zmienit o mne, o dome, o dedine, v ktorej zijeme. Chova sa ako niekto mlady, rychly, leskly, uspesny, s klbami, ktore nebolia a s postelnymi vykonmi, ktore zlozia kazdu na vzdychajuce lopatky.
Pozeram sa do zrkadla a dufam, ze to, co vidim, nie som ja. Vsetko je take nespravodlive. Preco nie su moje slusne, vludne a inteligentne myslienky zarukou nemenneho skveleho zovnajsku? Preco kazda preplakana noc a prestresovany den sa podpisu na mojej tvari? Preco nie je nasa vnutorna kvalita zarukou kvality vonkajsej? Preco Oscar Wilde nebol krasavec a plytke vitazky sutaze krasy su? A vobec, preco krasna dusa nie je zarukou krasnej tvare? Preco smrt mojho prveho manzela navzdy vymazala mladost z mojich oci a nenahradila ju vznesenou krasou preziteho utrpenia? Preco je alkoholom naliaty chlapec bez jedinej spomenutia hodnej myslienky stale casom relativne nedotknuty fesak?
Vyvolava vo mne moje najhorsie vlastnosti. Vytahuje ich na denne svetlo, nuti ma ku konfrontacii. Ked sa pozeram do jeho opitych mutnych oci, pocuvam jeho velikasske reci, ako sa mu pletie jazyk, ako uporne hlada slova, zmocnuje sa ma zlost taka velka, az sa dusim. Citim, ako mi srdce buraca v usiach. DNA mojich statocnych a vyraznych predkov sa hlasi o svoje prava. Spominam si na moju drahu babicku, ktora nevahala v prudkej hadke pocas vecere, klajuc ako stary vojak, zabodnut porcovaci noz hlboko do stareho dreveneho stola. Zda sa mi, ze by mohol nastat cas zabodnut porcovaci noz do chlapca a ukoncit tak raz navzdy jeho pitie, koktanie a hlupe, neuzitocne myslienky.
V poslednej hadke pristupil celkom blizko ku mne a zdvihol ruku. V jedinecnom okamihu -cas stal a zaroven vonku zretelne odbijali hodiny na kostolnej vezi, takze cas predsa len napredoval, aj ked mimo mna- som vedela, ze ak jeho ruka dopadne, tak sa vsetko skonci a najdem silu odist alebo hodit ten porcovaci noz. Chlapec zachytil moj pohlad a videl v nom ozvenu vlastneho konca a moznej smrti. Ruku stiahol a hodil iba prazdnu flasu, daleko mimo mna.
V noci lezim vedla neho a pocuvam, ako chrape. V mesacnom svetle sa divam na jeho tvar a cudujem sa, ako je mozne, ze ja taka hladka a cista. Myslim na vsetky filmy a knihy, v ktorych sa pary miluju, na vsetko to romanticke partnerstvo a so smutkom konstatujem, ze ja uz nikdy. Ani to sa mi nezda spravodlive. Viem, budem mat patdesiatsest rokov, ale preco uz nikdy? Samota sa utahuje okolo mojej hrude ako ta najkrajsia luxusna podprsenka.
A potom je zase raz rano, chlapec je triezvy a pre zmenu aj kajucny, vysaje izbu, urobi nakup, vyvenci psika. Vravi, ze som najlepsia a ze bezo mna by bol nula, mrtvola, nikto. Vravim, ze bezo mna by si lahko nasiel ordinernu blondynku (podozrievam ho, ze prave taku by chcel). Popiera to a donesie mi kavu do postele. Vravi, nech si len citam a oddychnem, on sa postara. Poletuje okolo domu, pracuje v zahrade, je vynimocne aktivny a vesely. Nastava dobre obdobie, ktore potrva obvykle tak dva dni. Potom sa vsetko obrati ku staremu.
A tak sa stale tocim dookola v nadeji, zufalstve a ocakavani. Povzbudzujuca pritomnost toho, co milujem najviac, moj pes a B&B. Dom, moj maly podnik, vysledok mojej neunavnej prace, moj vkus, moj styl, moj talent urobit nieco z nicoho. A deprimujuca pritomnost toho, coho sa hrozim najviac. Sustavna a stupnujuca sa osamelost, z hrdosti povysena na zivotny styl.
