Vsetci sme poskodeni

Autor: Kamila Straatsburg Sajmerova | 20.1.2009 o 16:00 | Karma článku: 13,95 | Prečítané:  3241x

Z patdesiatich styroch rokov, ktore som doteraz prezila, mi dvadsat jeden rokov pomahal prezit niekto iny. Vsetci vieme, ze, ako hovori jeden moj dobry priatel, zivot je jeden z najtazsich. Niektori ludia sa cez jeho rozburene vody deru z vlastnych sil, niektori sa opieraju o vselijake doma vyrobene alebo spolocnostou poskytnute barlicky: pitie, drogy, cigarety, sex, jedlo, peniaze. Niektori sa opru o nabozenstvo, priatelstvo, lasku. Ja sa opieram o psychiatra, psychologa, klinickeho psychologa, psycho-analytika, dusevneho poradcu. Ako vravim, kazdemu to jeho.  

Prvykrat som sa ocitla u psychologa, ked som mala strnast. Vzala som to do ruky odvazne: sama som mu zatelefonovala a poziadala o schodzku. Pozdejsie som sa dozvedela, ze moje pocinanie v sudruhovi docentovi H. vyvolalo lahky sok. Nebolo veru zvykom, ze sa socialisticka mladez sama hlasila u psychologa a volala o dusevnu pomoc. Sudruh docent H. sidlil v starej budove v Poprade, ktoru kazdy volal Pioniersky dom a pamatnici ju tak volaju podnes. Sudruh docent bol mlady, cerstvo vystudovany, so silne stranickym oteckom, ktory bol ozajstne "velke zviera"v okresnom meste. Za dva roky, pocas ktorych som ku nemu pravidelne chodila, sa mi nepodarilo zistit, co vlastne presne robi, a nestretla som za ten cas ziadneho ineho pacienta. Myslim, ze hlavne pomahal pri volbe studia, robil akesi zahadne testy s neurcitymi vysledkami a pomahal dostat na spravne chodnicky pionierov a mladych sudruhov, ktori z nich sklzli alebo sklznut hrozili. Ja som sa ku nemu dostavila so strucnym oznamenim, ze pomyslam na samovrazdu. Sudruh docent sa zlakol, dal mi urobit vela testov, od znamych atramentovych machul az po stavebnicove testy, ktore som skladala ozaj mizerne. Musela som pisat, co sa mi sniva a ako to na mna posobi, ked sa zobudim. So zlomyselnym potesenim som ho castovala obsiahlymi romanovo-erotickymi fantaziami, ktore pre moju citanim vybicovanu fantaziu neboli ziaden problem a od ktorych sa mu cervenali usi. Musela som si viest dennicek a pisala som mu dlhe slohy na temy, ktore mi ulozil. Dnes uz presne neviem, co bolo vtedy pricinou mojho zufalstva, ale bola to asi kombinacia rozlicnych veci: strata milovanej babicky, s ktorou som sa nevedela zmierit ani vyrovnat, zufalstvo mojej mamy, potacajucej sa v nedobrom manzelstve a piti, otcova viditelna nespokojnost so zivotom, v neposlednom rade asi aj puberta a urcita vykolajenost privelmi scitaneho dievcata, ktore zacina prichadzat ku poznaniu, ze zivot nemusi vyzerat tak, ako je opisany v knihach. Tak ci tak, sudruh docent H. mi svojim sposobom pomohol a asi aj nebadane polozil zaklad mojej zavislosti na pomoci tohto druhu. Vniesol do mojich dni naznak poriadku a pravidelnosti, istotu mat niekoho, kto ma vzdy cas pocuvat, poradit a zamysliet sa.

Nasledovali roky, cez ktore som sa pretlkla bez pomoci. Potom som sa vydala a pomocnu ruku ponukol moj manzel. Mozno to bol jeden z dovodov, pre ktore bolo moje manzelstvo stastne: to tiche presvedcenie, ze pri mne stoji niekto, kto ma za kazdych okolnosti podrzi. Ozajstny, jedinecny kamarat, niekto, kto sa nikdy nevysmeje mojim neistotam a strachom. Niekto, kto si vzdy najde cas, aby pocuval a pochopil. Vo chvili, ked manzel ochorel a padla diagnoza, v ktorej sa jeho zvysujuci cas zrazu nemeral na roky, ale mesiace a tyzdne, som okamzite vedela, ze to sama nezvladnem. Hladala som pomoc u psychologa, ktory sa v Holandsku vola "psycholog prvej linie". Tento druh psychologa pomaha kratkodobo v krizovych situaciach a jeho pomoc by nemala trvat dlhsie ako styri az sest sedeni. V podstate zhodnoti situaciu, ukaze cestu, ktorou by sa pacient mohol uberat, aby skody boli co najmensie a to je vsetko. Ten "moj" sa volal Joost a ostala som unho skoro styri roky. Prvych jedenast mesiacov po vypuknuti choroby mojho manzela a tesne po jeho smrti som k nemu chodila dvakrat do tyzdna. Preplakala som u neho cele hodiny, aby som nasla silu ist zasa domov, starat sa o chod domacnosti a vsetko, co k tomu patri, usmievat sa na manzela a hovorit mu priamo do oci, ze sa uzdravi, ze lekari toho tolko vedia, ze vyliecit sa dnes uz da uplne vsetko, ze Boh nema zvrateny zmysel pre humor, ze laska lieci a dobri ludia sa dozivaju vyssieho veku ako vojnovi zlocinci. Joost stal za mojim chrbtom na pohrebe, aj pocas dlhych tyzdnov a mesiacov, ked som sa topila v ziali, samote a sebalutosti. Podrzal ma skoro cele tri roky, pocas ktorych som hladala recept na prezitie. Ked som sa zoznamila s mojim terajsim priatelom, Joost povedal, ze je cas na rozlucku. Pocas posledneho sedenia nezabudnutelnym sposobom zhrnul vsetko, co sme spolu presli a povedal, ze nikto nemoze vediet o inom cloveku viac, ako on o mne, ze nase zivoty sa pretkli takym sposobom, ze profesionalne uz nemoze pre mna nic znamenat. Plakala som, ze bez neho nemozem, ze prave on je moj navod na prezitie. Dal mi adresu jedneho kolegu v Amsterdame a povedal s jeho typickym sikmym usmevom "ten je ovela studovanejsi ako ja, ten ti chvilu vydrzi".

Rozhodla som sa, ze bez profesionalnej barlicky ani krok a tak som sa vybrala do Amsterdamu. Hodnu chvilu som stala pred nadhernou stylovou vilou v najbohatsej amsterdamskej stvrti Stary Juh, kde byvaju same "stare peniaze" a rozmyslala, co tu vobec hladam. Ale napokon som nabrala odvahu a zazvonila. Chvilu sa nedialo nic, potom sa ozval bzuciak, stare dvere sa otvorili a ja som vysla po mnohych tocitych, strmych a uzkych schodoch az celkom pod strechu, kde v malej izbicke s kreslom, "analytickou" pohovkou, starou sachovnicou a tisickami knih cakal vysoky, stihly muz s okuliarmi a rozcuchanymi dlhsimi vlasmi basnika. Do mojho zivota vstupil Pieter, klinicky psycholog a profesor na univerzite v Amsterdame. To bolo pred patnastimi rokmi a po cely ten cas som raz za tyzden sedela v tej malej izbicke. Za tie roky sme sa porozpravali snad uz o vsetkom. Na zaciatku nasich sedeni mi ponukol kompletnu analyzu, ale ked povedal, ze to moze trvat aj tri-styri roky, zhrozila som sa. Tak dlho urcite neostanem, vravela som. Dnes by sa do poctu nasich schodzok zmestili pokojne styri dokladne analyzy, Pieter medzitym oslavil aj sestdesiate druhe narodeniny a basnikovske vlasy mu podstatne osediveli. Raz som sa ho opytala. ci som jeho "najdlhsi" pacient. Diskretne to nepotvrdil, ani nepoprel, povedal iba "jeden z najdlhsich". Niekedy si myslim, ze uz ho davno nepotrebujem na profesionalnu pomoc, ale potom si uvedomim, kolkokrat mi este stale ukaze iny pohlad na problem, nad ktorym rozmyslam, usmerni moje neistoty, pomoze premoct strach, vyhladi pocit viny. Prevazne kracam zivotom pokojne, iba niekedy sa nahle citim ako bezcielna ruletova gulicka, ktora sa ruti stale dookola. A vtedy Pieter jedinym tuknutim, nepatrnym, malym, gulicku usmerni. Nejde o to, ci to bude cierna, cervena alebo nula, iba o to, ze je v pohybe.

Zivot je jeden z najtazsich a kazdy sa cezen prebija, ako vie. A mnohi z nas potrebuju barlicky: pitie, drogy, cigarety, sex, peniaze. Alebo lasku, vieru, priatelstvo. Alebo ludi, ktori im pomahaju roztriedit ten neprijemny zmatok v hlave, dusi, pocitoch, najst zdroj vnutornej sily, ktora casto znamena rozdiel medzi prehrou a prezitim. Vsetci moji "psychiatri" zhodne tvrdili, ze som zena silna a prezijem vsetko. Mozno je to pravda, ale jedno viem urcite: pramen mojej sily je prave v mojej slabosti.            

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Účtenky frustrujú podnikateľov, no Babišovi lákajú voličov

Sociálni demokrati o registračných pokladniciach hovoria dve desaťročia. Tému aj tak pustili hnutiu ANO.

ŠPORT

Sagan na MS: má dva tituly, ale raz ho zradil žalúdok

Sagana čakajú ôsme majstrovstvá sveta.


Už ste čítali?