Nenavidim, ze starnem

Autor: Kamila Straatsburg Sajmerova | 19.1.2009 o 16:00 | Karma článku: 14,15 | Prečítané:  3288x

Stojim v drogerii a pokradomky sa divam na zenu pokrocilo stredneho veku, ktora si pri pulte dava radit od predavacky ohladne nejakej zazracnej vitaminovej tabletky, ktora vas vycisti zvnutra a vyzehli zvonka. Do nosa mi udrie znamo-prijemna vona, ktora sa od tej panej siri. A to je este iba okolo obeda. Rozviate gesta, nonsalantne uviazany salicek a rozsafne otazky, ktore kladie predavacke, ma utvrdzuju, ze sa nemylim. 

Pani zachyti moj pohlad a pootoci sa ku mne. Priatelsky sa na nu uskrniem, akoze viem a chapem. Nasiroko sa na mna usmeje a ked prehovori, vona naplnajuca maly obchodik, este zintenzivnie a spomienky na jej povod mi zdvihnu naladu.

"Je to na otravu, staroba, vsak?" povie prekvapivo hlbokym hlasom, v ktorom sa prelievaju teple, karamelovo sfrabene prudy dobrych znaciek. "Vobec sa to nezda davno, moja mladost a teraz pozrite, aha", rukou ukaze na spustosene, vraskave hrdlo. "Minule ma napadlo, to, o tej zemskej pritazlivosti..." Chvilu sa odmlci, hlada nit zatulanej myslienky. "Ano, ze je to kontrast, ked clovek starne, vsetko klesa dole, iba dasna nie, tie sa vytahuju vyssie a vyssie!" 

Hlasno sa rozosmeje vlastnym slovam a ja sa pridam, je to celkom dobry for, a este, bohuzial, aj pravdivy. Predavacka, mladucka babika, sa na nas prekvapene diva, potom sa tiez pro forma pousmeje. Je vidiet, ze sa priklana k nazoru, jedna ozrata, jedna sibnuta.

Necham svoju novu znamu dalej dumat nad omladzovacimi prostriedkami, a vyjdem na ulicu. Je to fakt, starnut je otrava, myslim si. Zatial som na starnuti neobjavila ani jedinu pozitivnu stranku. Najlepsia je moja mama. V septembri mala 80 rokov, a ked jej pan doktor na stredisku povie, ze ma na svoj vek skvele nohy, tak je cely den mimoriadne potesena. Na ulicu nevyjde bez pudru a ruzu a minule ju pozval v Tescu na kavu pan o najmenej dvadsat rokov mladsi. Tyzden nevysla z nadseneho udivu a chichotala sa mi do telefonu ako skolacka. Tolko prezila, a maloco bolo dobre, a predsa je nedotknuta, svieza a mlada, a akosi zvlastne slusna a cista, akokeby vcera vypadla z klastornej skoly.

To bohuzial neplati pre mna. Vsetko, co som prezila, na mne zanechalo stopy, zvnutra aj zvonku. Spomeniem si na akysi stary citat, ze koho bohovia miluju, umiera mlady. Nieco na tom bude. Vsetci si pamatame, ako vyzerala Marilyn Monroe, James Dean, Jim Morrison. Totizto skvele. Nebolo im dozicene casu zvraskaviet, vysusit sa ako stara slivka, napuchnut od alkoholu, spustosit sa drogami, zaokruhlit plecia, zohnut chrbat. Nedozili sa toho, ze uz s artritickymi klbami nevylezu na motorku a ze ta vysoko vejuca biela sukna ukaze zosuverene kolena a stehna bez pevnosti.  

Holandsko starne a sedivie a zacina to byt vidiet. V hoteloch, vo vlakoch, v autobusoch, na bicykloch, vsade su velke skupiny postarsich, starych a prastarych ludi. Rodi sa malo deti a ludia ziju stale dlhsie. Vznikaju rozlicne problemy, okrem ineho obrovske naklady na zdravotnu starostlivost, problemy s opaterou tych, ktori sa o seba uz nemozu postarat sami, fakt, ze v urcitej neprilis dalekej chvili bude viac tych, co dochodky poberaju, ako tych, co na ne pracuju. Zaujimave je, ze ti stari a starnuci Holandania maju ohromne sebavedomie. Vela cestuju, a tak aj casto zabludia do mojho Bed&Breakfast a vzdy ma prekvapi, aki su plni sebadovery a spokojni so svojim zivotom. Vsetko vedia, na vsetko maju nazor (ten jediny spravny), na vsetko poznaju odpoved. Pozeraju sa na kazdeho trochu zvrchu, ved oni maju zivotne skusenosti, vedomosti, rovnovahu. Zaujimave, mne tieto vlastnosti uplne chybaju. Nezda sa mi, ze poznam odpovede na vsetky otazky, ba prave sa mi zda, ze mam este vela otazok bez akejkolvek odpovede. Nezda sa mi, ze moje skusenosti ma vyvysuju nad tych mladych, ba prave sa mi zda, ze ti mladi dnesny svet lepsie chapu. Nezda sa mi, ze som  nadobudla vela rovnovahy, ba prave sa mi zda, ze cim dlhsie zijem, tym viac citim neistotu. Starnutie mi prinieslo vela darcekov, bez ktorych som sa mohla obist, jeden z nich je strach, bojazlive ocakavanie toho, co pride a presvedcenie, ze to nemusi byt nic dobre. Ked je clovek mlady, ruti sa v aute otrasnou rychlostou, lezie na kopce, skace do hlbky upevneny na akomsi elastickom motuze alebo padaku, vsetko v presvedceni, ze je nesmrtelny. Ked je clovek stary, vlecie sa rychlostou predpisanou, opasany a upevneny, opatrne uklada nohy na cerstvu namrazu v presvedceni, ze ak spadne, tak prinajmensom mnohonasobne fraktury ho neminu.

Ale najhorsie na starnuti pokladam to, ze stracam tu dychtivu tuzbu, to iskrive ocakavanie vsetkych uzasnych veci, ktore sa mi stanu dnes, zajtra, kazducky den. Ze cas, ktory je predo mnou, je poriadne kratsi, ako cas, ktory je za mnou. Ze kniha, zlozena z mojich spomienok, je ovela hrubsia, ako kniha, zlozena z mojich ocakavani. Nenavidim, ze starnem, lebo kazdy pribudajuci rok mi ukradne kusok buducnosti. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Účtenky frustrujú podnikateľov, no Babišovi lákajú voličov

Sociálni demokrati o registračných pokladniciach hovoria dve desaťročia. Tému aj tak pustili hnutiu ANO.

ŠPORT

Sagan na MS: má dva tituly, ale raz ho zradil žalúdok

Sagana čakajú ôsme majstrovstvá sveta.


Už ste čítali?