O pochopeni: koniec oceloveho Hedwiga

Autor: Kamila Straatsburg Sajmerova | 4.6.2008 o 15:34 | Karma článku: 10,50 | Prečítané:  1976x

Maly psik neurcitej farby a rasy visi v hranatej taske na boku bicykla. Bicykel je nonsalantne oprety o vyklad zaujimavo vyzerajuceho antikvariatu. Psik ma hlavicku opretu o okraj tasky a oci napoly zavrete, mozno prizmurene proti ostremu rannemu slnku, mozno jednoducho ospale. V taske je okrem psika plno rozlicnych veci, knihy, noviny, pokrceny salik. Ty si ale krasavec, a aky dobry, vravim psikovi a hnede oci sa otvoria mojmu hlasu.

Dvere antikvariatu sa rozletia a vyjde z nich rozviaty stary pan. Vyzera mierne povedane vystredne. Je slnecne rano a uz poriadne teplo, ale pan je navleceny v tazkom ciernom saku, ciernych nohaviciach a volnej bielej koseli. Na dlhych sivych vlasoch ma narazeny cierny klobuk stylu Borsalino. Pozrie na mna, potom na psika.

"Vzdy je taka dobra," povie a z psika sa oficialne stane dievca. "Aj keby som bol prec hodiny, ostane sediet v taske, nepohne sa odtial. " Az vtedy si vsimnem, ze psicek sedi v taske volne, nema retiazku ani obojok. "Ma kratke nozky," pokracuje pan, "nemoze bezat popri bicykli, teda nie dlho. Preto si zvykla sediet v taske. Uz sme dlho priatelia. A viete, co je najkrajsie? Ked pridem domov, caka tam na nu veliky cierny kocur a ten sa hned zacne o nu obtierat, vitat ju, tesi sa, ze je zase doma. " Pan sa nasiroko usmeje zostarnutym chrupom a pozrie mi do oci bystrym, rychlym pohladom. "Ale, pravdaze, nie kazdy vidi tu krasu. Musite mat tie spravne oci," povie a stale sa na mna upreto pozera. Potom nasadne na bicykel, dotkne sa prstom Borsalina a pomaly sa rozplynie v dave.

Stojim a divam sa za nimi. Rozlicne kusky mozaiky padaju v mojej hlave na svoje miesto. Antikvariat, stare knihy, pan a psik, a ta poznamka o ociach, ktore vidia krasu. Prekvapene si vsimnem, ze mi tecu slzy. Uz ako dievca som castokrat mavala taky zvlastny pocit, ze staci urobit iba krok, iba maly krocik a naraz pochopim vsetko, co stoji za to, byt na tomto svete pochopene. Ze sa otvoria kratery, popukaju ladovce, velke a jedine pravdy sa ulozia priehladne ako na dlani. Stastie a dokonalost pojdu ruka v ruku. Uz nebudu nezodpovedane otazky, vsetci budeme vediet, preco a kam kracame. A teraz v to obycajne, nevyznamne rano v meste Groningen, ktore nijako zvlast nepoznam a ani sa mi nijako zvlast nepaci, sa znova dostavil ten stary pocit o totalnom pochopeni. Moj zivot je jasny a priamy, nechapem, ako som sa mohla doteraz tolkokrat nespravne rozhodnut.

Zrazu viem, kto som a co je pre mna cenne. Ved to jedine, co v zivote naozaj milujem, su prave tie knihy. Ved moja krv je skoro tlaciarenska cern. Ved moje oci su plne pismeniek, a uprimne verim, ze pismenka zlozene do textov su to najuzasnejsie, co po nas ostane. Tak preco som stratila velku cast zivota v zamestnaniach, ktore s pismenkami nemali nic spolocne, preco sa este aj teraz, vo veku, ked by som uz mala lepsie vediet, snazim a pachtim tym nespravnym smerom.

Najdem prvu volnu lavicku a sadnem si. Rozmyslam o sebe, o svojom zivote. Ako rychlo ubehol, ako nebadane presli tolke roky. Ako som sa snale snazila, usilovala, hladala sposoby a odpovede. Ako som skusala zit so sebou v mieri, ako som pre seba ospravedlnila niektore svoje ciny. Ako som patrala po univerzalnej pravde a aky dlhy cas mi trvalo, kym mi doslo, ze nieco take neexistuje. Ako som po Janovej smrti pochopila, ze najtazsie je pozerat sa objektivne na seba a vidiet svoj vlastny zivot a skutky, autenticky, priamo, bez vytaciek a bez strachu.

Aj ocelovy Hedwig nahle zapadol na spravne miesto. Minuly tyzden sme stravili den spolu navstevami zakaznikov v mojom rajone. Cakala som, ze Hedwig vytiahne zazracne triky, skvele presvedcovacie metody, ze budem klipkat ocami od uzasu, ako Hedwig jeden za druhym striela rovno do branky a podava mi podpisane predajne zmluvy. Ale nic zazracne sa nedialo, Hedwig konverzoval so zakaznikmi priblizne rovnakym sposobom ako ja, nic nepredal a ked posledny zakaznik na nas nemal chut, cas ani naladu, tak ani Hedwig nedokazal zabranit tomu, ze sme za pat minut svorne stali vonku na parkovisku. Predaj nulovy. Po navstevach Hedwig zhodnotil nas spolocny den, chvalil moju techniku, mal niekolko malych -a nepodstatnych - pripomienok a zlepseni a nariekajuc, ako je to daleko zase naspat do Haarlemu, sa chystal naskocit do svojho oceloveho tatosa. Zastavila som ho pripomienkou, ze este mal navrh. Ze mi chcel nieco ponuknut. Ze vravel, ze mam na viac a ze mame mysliet mimo skatule. Hedwig povedal, ze ano, ze rozmyslal. Chcel urobit team specialistov a chcel zacat so mnou. Mienil, ze by som najlepsie predavala v tlaciarnach, grafickych uradoch a vydavatelstvach. Chcel mi dat velkych zakaznikov v celom Holandsku. Ale potom si to premyslel, a dosiel ku nazoru, ze by to v kolektive nerobilo dobrotu. A ze by som prejazdila strasne mnozstvo kilometrov. Musel by platit noclahy. Skratka, lepsie je zatial ostat v krabici, ved nechce sposobit revoluciu medzi kolegami.

Suhlasila som s nim. Revoluciu nepotrebujeme. Revolucia je nanic. Extra vysady pre jedneho, najma ked nie su podmienene skvelymi vysledkami, obvykle nerobia dobrotu. A tak som sa na Hedwiga pekne usmiala, vediac, ze uz ho nepotrebujem. Ocelovy Hedwig dohral svoju kratku ulohu v mojom zivote. Sediac na lavicke v studentskom meste Groningen som definitivne pochopila to, co som tusila uz davno. Na tomto svete lubim iba niekolko ludi, psov a knihy, nie nutne v tomto poradi. Ak chcem dat svojmu zivotu zmysel, musim zacat a neprestat skladat pismenka do viet. Ved mam oci, ktore vidia krasu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Účtenky frustrujú podnikateľov, no Babišovi lákajú voličov

Sociálni demokrati o registračných pokladniciach hovoria dve desaťročia. Tému aj tak pustili hnutiu ANO.

ŠPORT

Sagan na MS: má dva tituly, ale raz ho zradil žalúdok

Sagana čakajú ôsme majstrovstvá sveta.


Už ste čítali?