Peter sa zjavil na konci ulice, vysoky a tmavy, ako vzdy obklopeny skupinou priatelov a dievcat. Jedna z nich sla pred nim pospiatky, zivo gestikulovala, pohadzovala hlavou s kratkymi blondatymi vlasmi. Bola krajsia ako ostatne, takym sportovym sposobom, ktory som vzdy velmi obdivovala, lebo mne nebol doziceny. Navlecena bola v obleceni, ktore celkom urcite nepochadzalo z tovarne vo Svite, ba ani z Makyty v Puchove. Peter sa smial, nieco jej odpovedal a ked sa potkla na vycnievajucom kameni, rychlo vystrel ruku, aby ju zachytil.
Ked bola cela skupinka na dosah, zavolala som nanho menom a on zdvihol oci a usmial sa mojim smerom. Krasny den, vsak, zavolala som. Pritakal a tmave vlasy mu padli do cela. Oprela som sa laktami pevne o okno a zdvihla malorazku. Vystrelila som trikrat povedla jeho zacudovanych oci.
Od prveho stretnutia sme sa lubili tym viac, cim menej sme sa ku sebe hodili. On, jediny syn bohatej tatranskej rodiny, mamickou milovany a hyckany az chorobne, egocentricky krasavec, rychly, karieristicky a nablyskany ako skvele auto. Ja, mimoriadne scitana a trochu destruktivna, s kadrovym profilom navzdy poskodenym otcovymi politicky samovrazednymi skutkami a s moralnym profilom zruinovanym vystrednymi pitkami a skandalmi, o ktore sa v tom malom mestecku starala moja krasna a lahkomyselna mama.
Dlho som odolavala jeho pozvaniam na kavu a na zmrzlinu. Mal povest tazkeho suknickara, dokonca sa sepkalo, ze jedna z profesoriek, skareda stara dievka, pre povestne krive nohy a nizky vzrast prezyvana "Fazula", bola donho tazko zalaskovana a on to vyuzival pre seba optimalnym sposobom: nikdy ho neskusala pri tabuli a z pisomiek dostaval napriek miernemu studiu vzdy jednotky. Bola som v prvom rocniku a on v tretom, chcela som sa plne sustredit na studium, uz aj preto, ze doma to nebolo lahke. Babicka bola mrtva, mama sa topila v ziali a alkohole, otec sa potacal v depresii zo straty funkcie a zamestnania a celkovej deziluzii, vecne opity stryko este stale "docasne"byval u nas. Instiktivne som citila, ze studentska laska, akokolvek pritazliva, by mi jednoducho este viac skomplikovala zivot. Ale zasiahol osud, ten osemetny intrigan, a po akejsi sovietsko-ceskoslovensko-priatelskej akcii sme sa nahle ocitli bok po boku pri vychode z kulturneho domu. Snezilo a male vlocky sa usadzovali na jeho dlhych mihalniciach a hnedych vlasoch. Aj oci mal hnede, hebke. Ako zamat, pomyslela som si. Zamatko. A bola som stratena.
Stretavali sme sa cez prestavky, pred skolou, po skole. Opierali sme sa o stare muriky, sedeli sme na lavickach, drzali za ruky v kine, bozkavali vecer pri branke, ked ma odprevadzal domov. Cele hodiny sme viseli na telefone. Vymienali sme si knihy a basne. Chodili sme spolu do literarneho kruzku progresivnej sudruzky profesorky, ktora nadrziavala nasej laske a mojmu literarnemu talentu. Bol to skvely cas, plny mladistveho elanu, nadsenia a planov. Zoznamil sa s mojimi rodicmi a pacil sa im. Chodil ku nam pravidelne a vela casu sme travili aj v "maminom"knihkupectve. Vo vsetkom tom ruchu nam akosi unikol fakt, ze jeho rodicia vobec nevstupili na scenu.
Cim viac casu sme spolu travili, tym viac sme spolu chceli byt. Snovali sme spolocne plany do buducnosti, aj ked sa prave tam javili male komplikacie. Peter mal uz napevno zaistene miesto na ekonomickej fakulte v Bratislave a ja som sa vdaka mojmu kadrovemu profilu mohla tesit prave tak na miesto v tovarni na bavlnu vo Svite, prinajlepsom na miesto predavacky v knihkupectve vedla mamy, ak by sa jej podarilo s nasadenim vsetkych pak prepasovat ma na palubu. Nase vyhliadky do buducnosti spolu neladili a ja som sa instiktivne vyhybala podrobnym rozhovorom o tom, co bude po maturite. Obaja sme vedeli, ze je to nebezpecna zona a ze sa blizi okamih, ked budeme postaveni pred rozhodnutia, ktore poznacia zvysok nasho zivota.
Dnes, s odstupom tolkych rokov, si myslim, ze sme ako par uz od zaciatku nemali dobre vyhliadky. Rozdiel v nasej spolocenskej situacii a buducnosti, moja poznamenana rodina, ktora sa tak ci onak podpisala na mojej psychike, jeho dravy karierizmus, materialna stupnica hodnot, tlak, ktory nanho vyvijali jeho rodicia, to vsetko spolu nemalo buducnost. Mozno nasa laska nebola dostatocne velka, aby sa preniesla cez take prekazky. Mozno to v zivote nie je ani mozne. Ved ani ti dvaja vo Verone to neprezili, a to je literaura. Nechcem porovnavat. Ale fakt je, ze uz po niekolkych mesiacoch sa nas vztah zacal schylovat ku tragedii.
Pokracovanie na buduci tyzden, same time, same place. Odi et amo. Quare id faciam, fortasse requiris? Nescio, sed fieri sentio et excrucior.
