Boh medzi hriadkami zeleniny

Autor: Kamila Straatsburg Sajmerova | 28.4.2008 o 16:27 | Karma článku: 10,82 | Prečítané:  2533x

Vidam ho kazdy den, ked idem rano do prace. Niekedy ho vidam znovu, ked sa z prace vraciam. Jeho domcek stoji vedla cesty, dlhe, nizke stavenie. Vidno, ze uz stoji dlho a je z toho statia mierne unavene. Jedna strana sa naklana ku zemi, na streche sa na niekolkych miestach trochu zosmykli skridly, predne dvere nutne potrebuju natriet. Ale okienka su male a mile, privetivo zmurkaju cistymi bielymi zaclonkami, podbratymi ako sukna nevesty. A okolo domceka sa rozprestiera zahradka.

Co zahradka, raj na zemi. Nie velmi velka, skoro uplne stvorcova, na jednej strane pritlacena k domceku, na druhej strane ju iba maly pasik travnika oddeluje od cesty. Jej majitel je v nej stale, od prveho dna, ked sa da pracovat vonku bez toho, aby vam omrzli prsty.

Na jar zacina rylovat hned, ako sa ukazu prve slabe slnecne luce. Hrabe sa v tazkej ilovitej zemi, ohnuty ku nej v bolestnom obluku strpnuteho chrbta. Uz nie je najmladsi, vidno, ze ho to stoji namahu. Pracuje pomaly, sem-tam sa zastavi, povystiera merave udy. A zase sa sklana ku zemi, centimeter po centimetri obraba, chysta, pripravuje. A potom, ked sa cela zahradka zmeni na krasnu zamatovo hnedu, makku plochu, ako kozusinka pritulneho zvieratka, zacne sadit.  Do otvorenej pripravenej sladkej pody vklada malicke zelene sadenicky, niekedy nie vacsie ako dva-tri listky. Do drobnych dierok vklada drobne semienka. Uvazlivo polieva, kde treba, prida opornu palicku, prikryje. Jeho velke mozolnate ruky sa neznej zelene dotykaju ako milenec pokozky vytuzenej zeny. Listky sa vinu ku jeho prstom, korienky sa pretahuju a vryvaju hlbsie do zeme.

V lete vsade v zahradke buraca vasniva zelen. Fazule sa pysne vypinaju okolo opornych tyciek, salaty su naliate a velke, chrumkave uz na pohlad. Jahody sklanaju pyriace sa hlavicky, pevne lusky hrasku poskakuju v miernom vetriku. Su tu aj kvety, zasadene zdanlivo nahodne, tam rad cervenych medzi bielymi hlavickami karfiolov, tu zase rad zltych, nizko hebkych medzi rozkosatelym hrachom. Vsetko zije, rastie, obtaca sa, kvitne a vinie, spieva piesen o sile, mladosti, plodnosti.

Na jesen sa zmenia farby a zahradka sa naplni ocakavanim. Muz zbiera, obera, striha. Rano je vo vzduchu spolu so slnkom minuleho dna citit aj zavan prichadzajuceho chladu, blizi sa rozlucka, pomala, smutna. Listy stareho velkeho stromu tesne pri dome zacinaju hnednut a opadavat, vietor ich rozfukuje po okoli. Hlavicky chryzantem su velke a vasnivo rozcuchane, akoby sa zdvihli z hriadok po noci plnej vasne. Tucne biele a fialove kapusticky cupia v hriadkach, telnate panicky v pevne okrutenych satach.

Nastane zima a muz sa strati zo zahradky. Vsetko spi, zem zaplavena chladnymi dazdovymi kvapkami sa zimomravo chuli do seba. Nahy strom vystrkuje k nebu svoje hnede konare, hrkocu vo vetre ako kostlivcove prsty. Iba zimne poriky, ktore ostavaju na hriadkach, sa tvaria zeleno a bielo, mocne a neporazitelne.

A potom je zase jar, a cely ritual sa opakuje. Nemenny, silny. Vecny. Pozorovala som toho muza a jeho zahradku cely minuly rok a tuto jar, ked znova zacal rylovat a pripravovat prve noty tej krasnej symfonie, ktoru pise do pody. Zvykla som sa pri nom niekedy pristavit a prehodili sme spolu zopar slov, iba tak, o nicom, ako ked sa stretavaju ludia, ktori vedia, ze pre seba neznamenaju viac ako letme zastavenie, tak ,ako ked sa v pristave minaju dve lode, ako dva vlaky na stanici, ktore sa potom pohnu opacnym smerom. Vystupovala som z auta a opierala sa o kmen toho stareho stromu. Vravel, ze sa bude musiet stahovat. Stavba prepychoveho Modreho mesta, spolu s jachtovym pristavom a krasnymi vilami, pohlti aj jeho domcek. A zahradku. Kam pojdete, pytam sa ho. Nieco sa uz najde, odveti a chyti ryl. Nieco sa vzdy najde. Pozeram na neho, na tu hnedu, urodnu zem. Myslim na krasne velke vily, jachty, golf, hordy nemeckych turistov. Na pracovnu prilezitost a mozno aj prosperitu pre tuto najchudobnejsiu, zabudnutu cast Holandska. V hrdle sa mi nieco zviera, v ociach citim farby jeho zahradky, ake boli minuleho leta, prudke, ciste, ostre, plne zivota. Sklonim sa a vezmem do ruk hrudku studenej, tazkej pody. Nejakym zvlastnym sposobom je to tak spravne, muz, ryl, poda, stary strom.

Nasli ste Boha, medzi hriadkami? pytam sa ho a viem, ze som smiesna. V ociach ma pali. Muz vystrie chude plecia v modrej kombineze a premeria si ma priesvitnymi ocami. Nehladal som, povie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

OĽaNO nie je iba Matovič, hovorí jeho líder. Uvažuje, že sa stiahne z politiky

Líder OĽaNO Igor Matovič pre SME hovorí, že sa mu stalo niečo závažné.

KOMENTÁRE

(Ne)obyčajný človek Igor Matovič

Lídra Obyčajných ľudí šikanuje koalícia, no sám zo seba robí ľahký terč.

KULTÚRA

Besson sa chytil do vlastnej pasce. Valerian nič nové nepriniesol

Najviac dostane ten, kto nič nečaká.


Už ste čítali?