Jeho dusa presla mojim telom

Autor: Kamila Straatsburg Sajmerova | 16.4.2008 o 16:16 | Karma článku: 20,48 | Prečítané:  5104x

Neverim na nadprirodzene ukazy. Nemam ziadnu slabost pre new age teorie. Som prevazne pragmaticka zena, iba z casu na cas ma prepadne uzkost a strach z tmy a konca. A vtedy by som rada verila, ze este je nejake pokracovanie, svetlo, odpustenie, rovnovaha a mier. Ale zatial sa v mojom zivote iba jediny krat stalo nieco, co to ocakavanie do urcitej miery potvrdilo.  

Ked sa blizi strnasty den v mesiaci, moje telo neomylne rozozna prichadzajuci zarmutok. Strata je zapisana v mojej DNA, nemusim sa pozriet na kalendar, nemusim na to mysliet, nemusim vediet. Tupa bolest hlavy, ktora sa vynori z nicoho, mi oznami, ze je cas. Nevadi, ze preslo sedemnast rokov. Nevadi, ze zacinam zabudat crty jeho tvare. Nevadi, ze si uz nepamatam, kto som vtedy bola. Ani to, ako som to prezila. Vo filme The Brave One sa pytaju zeny, ako sa pozbierala zo straty milovaneho partnera. Nijako, odpoveda Jodie Foster. Zena, ktorou som bola, odisla s nim. A ta, ktora to prezila, je niekto uplne iny. 

Vzdy som velmi milovala ciernu farbu. Aj v mojom dome jej bolo vela. Cierny bol aj ten telefon, ktory zazvonil v den, ktory sa tiez ukazal byt cierny. Presne sa pamatam, ako sa mi podlomili nohy, ako som sa zviezla na kolena, na ten cierny koberec. Kratke vety, ktore zazneli cez telefon, zmyli z mojho zivota vsetky zbytocnosti, obnazili na kost jednoduchu a cistu liniu, ktora sa vola utrpenie. Vsetko, co sa dovtedy zdalo byt dolezitym, bolo zredukovane na nulu. Ostal iba strach a vedomie prichadzajucej neodvratnej zmeny. Tych par viet zredukovalo zvysok nasho zivota na par mesiacov, znicilo vsetky nase ocakavania, zmarilo vsetky spolocne plany. 

Ked uz bolo velmi zle, a zdalo sa, ze to nebude trvat dlho, prisla moja mama. Presla v januari tu dlhu cestu cez zasnezenu Europu, z Popradu do Ijmuidenu a naraz stala vo dverach, nizka a utla, v pomerne divoko kockovanom kabate, ktory len podciarkoval bledost jej tvare. Aj ked vela plakala, predsa len mi pomohla v tych poslednych dnoch, ked bolo treba manzela dvihat, umyvat, prezliekat a cely cas pri nom byt. Moja mala mama, s ktorou som vybojovala nejeden trpky a bolestny boj, sa ukazala byt chrabrejsim spojencom, ako manzelova rodina, ktora sa nezmohla ani na to, aby mi niekto z nich aspon raz za cas pomohol s nakupom alebo chvilu posedel pri manzelovej posteli.

Na zaciatku som este citila nadej, napriek tomu, ze mi ju nikto nedaval. Precitala som vsetko, co som nasla o mozgovych nadoroch. Niekolkokrat som bola presvedcena, ze som nasla spravy o novej, revolucnej technike. Telefonovala som do univerzitnej nemocnice, kde sa ku mne chovali so sucitom, vyhradenym ludom v tazkom soku. Zdalo sa mi, ze musi byt sposob, ze musi existovat cesta, ze sa urcite da urobit nieco. Napriek nulovym vyhliadkam na zlepsenie, sme sa predsa len rozhodli pre ozarovanie. Laboratorium vyrobilo priehladnu masku, na ktorej boli rozlicnymi farbami vyznacene sipky, cesty a krizovatky, kde niciace luce mali pretnut manzelovu hlavu. Odmietla som vyjst z miestnosti, kde ho mali ozarovat, lebo som aj bez slov citila panicky strach, ktory z neho vychadzal. Nakoniec ma napchali za akusi stenu s okienkom, cez ktore manzel mohol vidiet cast mojej hlavy. A ja som videla jeho. Lezal, prievitnu masku na tvari priskrutkovanu ku stolu, aby nemohol pohnut hlavou, stol sa zacinal sklapat, on vyzeral ako moderny Kristus, za nase hriechy uvazneny technikou a prezraty nadormi. Bol na tom stole tridsatkrat. Tridsatkrat som hned po navrate domov vybrala z mraznicky flasu vodky. Napriek gradom nemala ucinok.   

Sedela som spolu s mamou pri manzelovej posteli a rozpravala som jej obsah filmu Turner a Hooch, ktory ona nevidela nikdy a ja aspon desatkrat. Prave som popisovala psa Hoocha, ktoremu viseli z papule dlhocizne prudy slin, mama sa smiala a ja som sa pozerala na manzela, ktory zdanlivo pokojne lezal vo svojom dalekom rozluckovom svete. A nahle sa nieco zacalo menit v jeho tvari, nieco podstatne. Strpla som a zmlkla a mama zachytila moj zdeseny pohlad a pozrela tym smerom. Jeho tvar bola nahle zlta a merava, prisne, nehybne cudzia. Pocula som seba, ako neprirodzene tenkym hlaskom vravim, mama, on umrel.

Az do konca som sa snazila udrzat domacnost v akom-takom chode. Varila som vecere, ktore nejedol a jest nemohol. Pred Vianocami som postavila a ozdobila stromcek. Sedavala som vecer pri jeho posteli, snazila som sa citat, moj drahy psik Ishtar zvinuty na pohovke vedla mna. Niekedy som sama seba skoro presvedcila, ze sa nic nedeje, ze manzel iba oddychuje po namahavom dni, ze sa coskoro prebudi a budeme sa rozpravat, ako vzdy. Ale cast mojho vedomia vzdy presne a s klinickou chladnostou vedela, ze to nie je pravda. Ze sa ten zivot, ktory sme spolu mali ukoncil, a uz sa nikdy nevrati. Ze aj ja umieram spolu s nim, a uz nikdy nebudem tou bezstarostnou mladou zenou, akou som bola predtym, nez mi zivot dal niekolko drahocennych lekcii o prioritach.   

Ked manzela odviezla pohrebna sluzba, prisli dalsi ludia, ktori odviezli vypozicanu nemocnicnu postel. To velke prazdne miesto som vyplnila pohovkou. Potom sa v byte vystriedali priatelia, susedia a manzelova rodina, ktora stravila pietnu a dostojnu hodinku hadkou o tom, kto kolko zaplati za kvety a smutocne oznamenie. Povedala som, ze zaplatim vsetko a poziadala ich, aby vypadli. Vecer som ostala sama a rozhodla som sa, ze prespim na pohovke, ktora stala na mieste, kde este rano lezal moj manzel. Mame sa to nepozdavalo, ale nedala som sa presvedcit a tak ma tam nechala. Asi okolo piatej rano som sa prebudila na prudky pocit stastia. Lezala som nehybne, citila, ako mi srdce bije pomaly a pokojne, a prestupoval ma blazeny pocit, akoby ma omyvali teple vlnky pohody, lasky, nekonecnej istoty a bezpecia. Slzy mi tiekli po tvari a fyzicky som citila manzelovu pritomnost, jeho chut a vonu. Ten pocit prestupil teplo cez moju hrud a pomaly zanikal. A bez akehokolvek dovodu sa vo mne vynorila urcita a pevna myslienka, ze Janova dusa na ceste inam presla cezo mna. Ako gesto na podakovanie. Ako pohladenie na rozlucku. Ako posledne, laskyplne slovo.      

   

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

OĽaNO nie je iba Matovič, hovorí jeho líder. Uvažuje, že sa stiahne z politiky

Líder OĽaNO Igor Matovič pre SME hovorí, že sa mu stalo niečo závažné.

KOMENTÁRE

(Ne)obyčajný človek Igor Matovič

Lídra Obyčajných ľudí šikanuje koalícia, no sám zo seba robí ľahký terč.

KULTÚRA

Besson sa chytil do vlastnej pasce. Valerian nič nové nepriniesol

Najviac dostane ten, kto nič nečaká.


Už ste čítali?