reklama

Doopatrujem tvoju mamu, povedala

Ked pred deviatimi rokmi umrel moj otec, mama sa s tym vyrovnavala velmi zle. Hned po pohrebe som ju odviezla ku sebe do Holandska s umyslom si ju tam nechat tak dlho, ako bude treba. Ale jej zranena dusa nemala pokoja a po piatich tyzdnoch vacsich a mensich kriz, konfliktov, zachvatov placu a prebdenych noci povedala, ze chce radsej ist domov. Tak som zase presla tu znamu cestu, tentokrat smerom navratnym, a doviezla som mamu pred dom, v ktorom bude byvat sama, uz nikdy nie spolu . Pod oknami viseli otcove kvetinace od muskatov a na parapetu sa zlietali vtaci, marne cakajuc na verneho kamarata, ktory im tam sypal ryzu a daval stary chlieb. Ked som po troch tyzdnoch zase odchadzala, srdce mi islo odtrhnut. A ako obvykle, ked velmi trpim, nenasla som tie spravne slova pre moju ubolenu mamu, len pragmaticke dobre rady a navody, ako prezit. Vybehla som z domu a rychlo nasadla do auta, ktoreho kolesa sa volali sloboda a utek.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (70)

Ale cas, aj ked lieci menej, ako sa vseobecne veri, rozhodne hoji a zahmlieva. Aj mama sa vratila naspat z tmavych vod, v ktorych napoly sprevadzala a napoly hladala mojho otca. Znovu opatrne nachadzala stare zvyklosti, rannu kavu v znamej cukrarni, povinnu prehliadku knihkupectva, par slov so susedmi. Ale samota na nu udierala horsie, ako si kedy vedela predstavit. Aj ked ju kazdy den niekto prisiel navstivit, zdalo sa jej, ze sa cele tyzdne s nikym nevidela, slova neprehovorila. Do telefonu mi vravela, ze uz zabudla rozpravat. Zacala sa bat. Bala sa samoty. Bala sa ludi. Bala sa ist do obchodu. Fantazirovala o starych ludoch, olupenych, napadnutych, zavrazdenych pre par halierov. Zacala brat pestru a bohatu skalu praskov na spanie, na ukludnenie, proti depresii.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 A potom sa jej jedneho dna telefonicky ozvala daleka pribuzna mojho otca, s ktorou sme roky nemali kontakt, kvoli akejsi malichernej hadke medzi mojim otcom a nou. Zije v malej dedinke na strednom Slovensku, vravela, vo velkom rodinnom dome, s manzelom, ovdovenou dcerou a jej dvoma detmi. Nedavno jej umrela matka, doopatrovala ju pekne, ako sa patri. A zvykla si na to, niekoho opatrovat, starat sa, vela ineho na praci nema. Teda okrem domacnosti a zahradky, ved sama je uz tiez penzistka. V maminej hlave sa zacala liahnut akasi nejasna moznost, ved ta Marienka bola vzdy dobre dievca a jej manzel Tonik taky mily chlapec. Ach, ta hadka, no, s otcom tiez nebolo vzdy lahke vyjst. A tak si mama s Marienkou zacali pravidelne telefonovat, a bolo to prijemne. A v mame sa zacala pevnejsie zahniezdovat ta pekna myslienka na tichu izbicku, v ktorej predtym byvala vzorne doopatrovana mamicka, na pokojnu prirodu okolo, na prijemny ruch vo velkom dome, stale upratane, stale navarene a potom ta mila Marienka, s ktorou sa uz vtedy davno dalo tak pekne porozpravat. A tak som bola pri svojej nasledujucej navsteve prudko konfrontovana s faktom, ze mama by sa aj stahovala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dlhe roky na Zapade a socialisticke heslo "Doveruj, ale preveruj!" ma hodili zasa do auta. Povedala som mame, ze najprv chcem vidiet, pohovorit, posudit. Pozrela na mna pohladom, ktorym ma kladla na vahu vedla Marienky. Bola som lahsia, ovela lahsia. Bolo to jasne.

O male tri hodiny pozdejsie som uz vystupovala v dedinke Z.. Ochotny starcek mi palicou ukazal smer, do kopca. Ked sa mi uz zdalo, ze nemozem ist dobre, lebo ulica uz davno skoncila a zacal les, vsimla som si na uboci velky sivy betonovy dom. Vyzeral unaveno. Viedla od neho klukata cesticka rovno de lesa. Okolo domu na pracne vyrobenych rovnych plosinkach sa rozprestierala zahradka bujarych, stavnato zelenych rozmerov. V zahradke sklonena postava sa vztycila, ked ma videla prichadzat a spoznala som Marienku, ktoru som naposledy videla pred takymi troma desatrociami. Ked sme sa dostali cez prve prekvapenie a privitanie, pozvala ma do domu. Presli sme okolo sklenika, plneho paprik olympijskych rozmerov a popri malom drevenom domceku. Z okna domceka vykukovala siva hlava a okruhle ramena tucneho muza.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Aha, Tonik, co uz ho nepoznas?" povedala Marienka. "Pozri, Tonik, koho ku nam zavialo! Tonik byva tuto, Kamilka, v zahrade!" Tonik ma objimal, plakal, a ja som mierne zdesena, nachadzala v jeho tvari crty muza, do ktoreho som bola ako sestrocne dievcatko velmi zamilovana. Tragicky, to sa rozumie, lebo sa vtedy zenil s Marienkou, aj ked som sa ho snazila priviest na ine myslienky. A teraz tu stal tucny, stary muz v teplakoch, v zahradnom domceku, do ktoreho sa zmestila jedna postel, nebezpecne vyzerajuca piecka, dreveny stolik a dve stare stolicky. "Nechcel davat celu penziu, tak som ho vyhodila,"poznamenala lakonicky Marienka, ked sme stupali ku vchodu po obitych betonovych schodoch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dvojposchodovy dom bol vnutri stary, zchatraly a mierne spinavy. Marienka ma viedla na "svoje" poschodie, do svojej "najmilsej izby". Najmilsia izba bola spalna, so starym sektorovym, vyrazne socialistickym nabytkom. Postel bola ovolankovana ruzovym polyesterom, v jej strede sedela taktiez ovolankovana babika. Na zaclony boli pouzite dalsie metre polyesteru, tentokrat farby nezne fialovej. Napocitala som styri sochy Panenky Marie, z ktorych najmensia mala dobrych sestdesiat centimetrov. Vsetky steny zdobili svate obrazy. Zo stareho sekretara vylovila Marienka flasu konaku a napili sme sa na stretnutie. Marienka hovorila o svojom zivote, ukazala vela fotografii dcer, zatov a vnucat. Zivot je tazky, vravela, dom treba opravit, vsetko sa rozpada a ten papek nanichodny len slope v zahradnom domceku, penazi treba. Len tak mimochodom sa informovala, aku ma moja mama penziu. Skoro som sa zasmiala, ale stiesnovali ma vsetky tie ruzove, biele a modre Panenky Marie. A dcera, co tu byva, je vdova, muz sa opil a udusil vlastnymi zvratkami, ked ho nasli, bol uz studeny, uz je roky sama, pracu nema, tu v okoli prace niet, nuz, robi co moze, chudera. Este ze sme tu vsetci spolu. Zacali sa na mna rutit steny a tak som sa pomaly pohla, ze sa rozlucim. "Ved este pockaj, ukazem Ti, aku peknu izbicku moja mama mala, tam som ju aj doopatrovala, ved ku posledku uz chodit nemohla, z postele nevstala".

Zisli sme jedno sive poschodie a Marienka otvorila dvere do malej izbicky. Panna Maria pri vchode bola najmenej metrova, prisna a dreveno hneda. Izbicka spartanska, otvorene okno - vela tu vetram, akosi to tu stale citit - uzka postel, stara skrinka. "No a ja by som bola rada, keby tu tvoja mamka prisla, mala by som s kym si poklebetit, kavicku vypit, moja mama mi tak chyba, stale som pri nej sedela. Ale pekne som ju doopatrovala, aj tvoju mamu by som doopatrovala." Pozeram okolo seba a myslim na moju modernu, peknu, mestsku, scitanu mamu. Na jej byt plny knih, skla, vzduchu. Chcem sa otocit ku Marienke so slovami lutosti, ze dakujem, ale predsa len, a vtom mi zrak padne na akesi cudne preliaciny na mure asi pol metra nad postelou. Pozriem blizsie a vidim desiatky, ba stovky okruhlych preliacin, niektore drobne, nejasne a vahave, niektore velke a akoby razne, miesta, z ktorych odletela omietka, diery, v ktorych vidno az na kamen. Moje nechapajuce oci sa stretnu s Marienkinymi nad hnedou hlavou smutnej Rodicky Bozej. "To mama", povie Marienka, zasa tak cudne, lakonicky, "ked sa citila sama a chcela, aby niekto prisiel, tak trieskala palicou do mura, nie vzdy sme ju hned poculi." Ukaze rukou a moj pohlad zachyti drevenu palicu, opretu v kute.

Marienka uz mame nikdy nezavolala. Samota je strasna vec, ale niekedy moze byt clovek medzi ludmi este ovela osamelejsi, ako ked je sam.

Kamila Straatsburg Sajmerova

Kamila Straatsburg Sajmerova

Bloger 
  • Počet článkov:  37
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Casto hladam a len malokedy nachadzam. Stale mam nieco s veternymi mlynmi. Nenavidim, ze starnem a este stale nemam odpovede... Zoznam autorových rubrík:  sukromna rubrikaHolandsko, predtym aj terazPadam cez poschodia casu...Co zivot dal, a vzal

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu