Prve dni sa toho vela nedialo, kazde rano som prehltla, co bolo treba a cakala, kedy sa zobudim prenikavo stastna. To velke stastie sa nedostavilo, ale dostavili sa prijemne myslienky. Presne sa pamatam, ze som isla po ulici a v mojej hlave sa vynarali same pekne obrazy: slnecne rana, crepniky plne kvetov, ciste a vonave pradlo, poletujuce v jemnom vetriku, jasne a vesele farby. Naraz mi doslo, to je ten Prozac, takto on pracuje, posiela do mojho mozgu obrazy blazene a detske, ako kresleny film. Zatelefonovala som svojmu lekarovi. Myslim same vesele myslienky, vravim. Nezda sa mi to dobre, ved nie su ozajstne, ale chemicke. Tie myslienky su predsa v tvojej hlave, povedal ten charizmaticky muz, tak su to predsa tvoje myslienky. Nevrtaj sa v tom, nechaj to tak, ako to je.
Nechala som to tak tri roky. Za tie tri roky sa zo mna stala babika Barbie, teda, nie co sa tyka vyzoru, ale co sa tyka obsahu a kvality mozgovej hmoty. Prozac vytvoril v mojej hlave bezpecnu a lahostajnu hmlu. Prijemnu, ale prazdnu. Je to, akokeby ste sa vznasali kdesi mimo. Nic vas nerozculuje, nic vas nevzrusuje, po nicom netuzite, nic vas neboli, nic nechcete, nic vas nejak zvlast netesi. Vsetko je ok, alebo mozno ani nie, ale vam je to kazdopadne ukradnute. Pozerala som filmy, ale osud ich hrdinov mi bol lahostajny. Citala som knihy, ale zapletky romanov ma neprivadzali do vytrzenia. Nezdalo sa mi, ze poznam ich hrdinov a bolo mi jedno, co sa s nimi stane. Neplakala som, ani som sa nezalykala od smiechu.
A jedneho dna mi doslo, ze ten stastny opar nie je v poriadku. Ze ta, ktoru kazde rano vidim v zrkadle, ma sice moju tvar, ale uz nema moju dusu. A tak som prestala, z jedneho dna na druhy. Neverte, ze to ide bez problemov. Asi tyzden som sa skrabala po stene, z nervozity, nepokoja a cudneho svrbiveho pocitu na celom tele. Ale potom vsetko preslo a zacala som citit. Veci dobre a zle, nalady vesele a pod psa. Tak ako kazdy. Tak, ako to ma byt.
Tohto roku v aprili sa mi zazdalo, ze toho citim az prilis. V noci som sa budila zo strasnych snov, z ktorych nebolo vychodiska. Dlhe hodiny som lezala v tme, rozmyslajuc o smrti. Totizto o tom, co bude, ked uz nebudem. Ci si budem vedoma toho, ze lezim v tme v akejsi drevenej skatuli a hore, nad mojou hlavou, dalej prebieha normalny zivot, ludia nakupuju, smeju sa, miluju. Budem si vedoma toho, ze uz nie som?
Citila som sa tak mizerne, ze som zase siahla po tabletke Prozac. Ved co, cely svet nieco berie. Ked citam na nete diskusne fora, zda sa mi, ze najmenej pol Slovenska polyka tabletky pre dusevnu a inu pohodu. Isty mladik tam pisal, ze uz ani nevie, kde sa konci ozajstny Stano a zacina Stano chemicky. A v Holandsku to nebude ovela lepsie. Tak co by som si nepomohla. A zase som vklzla do tej pohodlnej lahostajnosti. Nic mi nevadi, nic ma nezerie, nic ma nezaujima. Viezla som sa na tej krasnej pokojnej vlne, ba coby, to nie je vlna, vlna ma bod vysoky a nizky, ta moja vlnicka bola iba nizko, drzala sa pekne pri dne.
A potom som jeden vecer pozerala na Housa, M.D.. Housa milujem, dufam, ze ked budem potrebovat, stretnem takeho lekara (asi nie, ale bolo by to fajn). House odmietol drogy, ktore ho zbavili bolesti, ked prisiel na to, ze pod ich ucinkom trpi jeho ostry diagnosticky usudok. Rozhodol sa pre bolest. A vtedy mi doslo, ze o to ide. Nemozem sa yhybat bolesti, strachu a silnym emociam. Patri to vsetku ku mne, cela ta moja komplikovana, citliva a trpiaca povaha. Utlmit ju nie je vychodisko. Ked necitim, tak vlastne trochu nezijem. Tak som hodila Prozac do kosa a viem, ze to bolo naposledy. Ziadne barlicky, ziadne naplaste. Nech sa kazdy vecer nastvem pri televiznych novinach, nech placem pri knihe, az mi mascara tecie dole licami, nech sa smejem tak, ze sa ludia pohorsene obzeraju, nech sa trapim, ze nemozem adoptovat vsetkych opustenych psikov, nech sa bojim pocitu nicoty v dusnej tme.
Bez citu, strachu, hnevu, lasky, zlosti, tuzby nie som nikto. A kto by uz chcel ist zivotom ako prazdny obal?
